"Sme na pokraji občianskej vojny." Tento citát nepochádza z úst fanatika alebo šialenca. Nie, pochádza od šéfa francúzskej vnútornej bezpečnostnej služby DGSI (Direction générale de la sécurité Interieur) Patricka Calvaryho. V skutočnosti Calvary hovoril o nebezpečenstve občianskej vojny mnohokrát. Dňa 12. júla varoval v tomto zmysle členov komisie parlamentu, ktorá mala na starosti správu o teroristických útokoch z roku 2015.

V máji 2016 vydal takmer rovnakú správu pre inú komisiu poslancov, tentoraz z výboru národnej obrany. "Európa," povedal, "je v nebezpečenstve. Extrémizmus je na vzostupe všade a my sa teraz začíname zameriavať na niektoré krajne pravicové hnutia, ktoré sa pripravujú na konfrontáciu".

Aký druh konfrontácie? "Konfrontáciu medzi komunitami," povedal – čo je eufemizmom pre vyjadrenie "vojny proti moslimom." "Jeden alebo dva ďalšie teroristické útoky," dodal, "a môžeme celkom dobre uvidieť občiansku vojnu."

Vo februári 2016, pred komisiou Senátu, ktorá má na starosti spravodajské informácie, zopakoval: "Zameriavame sa teraz na krajne pravicových extrémistov, ktorí len čakajú na ďalšie teroristické útoky, aby sa zapojili do násilnej konfrontácie".

Nikto nevie, či vozidlo teroristu, ktorý 14. júla na Deň Bastilly preoral dav v Nice a zabil viac ako 80 ľudí, bude spúšť pre francúzsku občiansku vojnu, ale mohlo by to pomôcť pozrieť sa na to, čo vytvára riziko vojny vo Francúzsku a ďalších krajinách, ako je Nemecko alebo Švédsko.

Hlavným dôvodom je zlyhanie štátu:

1. Francúzsko je vo vojne, ale nepriateľ nie je nikdy pomenovaný lebo politická korektnosť a eurohodnoty.

Francúzsko je hlavným terčom opakovaných islamistických útokov; zhrňme najvýznamnejšie islamistické teroristické krviprelievania – v časopise Charlie Hebdo a supermarkete Hypercacher vo Vincennes (2015); – v divadle Bataclan, v neďalekých reštauráciách a na štadióne Stade de France, (2015); – neúspešný útok na vlak v Thalys; – sťatie Hervé Cornara (2015); – atentát na dvoch policajtov v Magnanville v júni (2016), – a teraz do davu vrážajúci nákladiak v Nice, v deň výročia francúzskej revolúcie v roku 1789.

Väčšina z týchto útokov bola spáchaná francúzskymi moslimami: občania vracajúci sa zo Sýrie (bratia Kouachiovci v Charlie Hebdo), alebo francúzskymi islamistami (LaRosse Abballa, ktorý zabil policajnú rodinu v Magnanville v júni 2016), ktorý neskôr potvrdil svoju oddanosť Islamskému štátu (ISIS). Vodič kamióna v Nice bol Tunisan, ale ženatý s francúzskou ženou, s ktorou ktorej mal tri deti a žil pokojne v Nice, kým sa nerozhodol zavraždiť viac ako 80 ľudí a desiatky ďalších zranil.

Po každej z týchto tragických epizód prezident François Hollande odmietol pomenovať nepriateľa, odmietol pomenovať islamizmus. A predovšetkým odmietol pomenovať francúzskych islamistov ako nepriateľov francúzskych občanov.

Pre Hollanda je nepriateľ abstrakciou: "terorizmus" alebo "fanatici". Dokonca aj keď sa prezident odvážil vysloviť, že "islamizmus" je nepriateľ, odmieta hovoriť o tom, že uzavrie všetky saláfistické mešity, zakáže Moslimské bratstvo a organizácie saláfistov vo Francúzsku, alebo zakáže závoje pre ženy na uliciach a na univerzitách. Nie, namiesto toho francúzsky prezident opätovne potvrdzuje svoje odhodlanie k vojenským akciám v zahraničí: "Zintenzívnime naše aktivity v Sýrii a Iraku," povedal prezident po útoku v Nice.

Pre francúzskeho prezidenta je nasadenie vojakov priamo vo vnútri krajiny iba na obranné účely: ide o odstrašujúcu politiku, nejde o útočné prezbrojenie republiky proti vnútornému nepriateľovi.

Takže, čeliac tomuto zlyhaniu našej elity, ktorá bola zvolená aby previedla krajinu cez nebezpečenstvá doma i v zahraničí, čo je udivujúce na tom ak sa polovojenské skupiny samy organizujú aby sa bránili?

Mathieu Bock-Côté, sociológ z Francúzska a Kanady, hovorí pre Le Figaro:

"Západné elity sa so samovražednou tvrdohlavosťou vzpierajú pomenovaniu nepriateľa. Konfrontované s útokmi v Bruseli alebo Paríži, dávajú prednosť predstavovať si filozofický boj medzi demokraciou a terorizmom, medzi otvorenou spoločnosťou a fanatizmom, medzi civilizáciou a barbarstvom".

2. Občianska vojna už v Európe začala a nikto to nechce vysloviť.

Občianska vojna začala pred šestnástimi rokmi s druhou intifádou. Keď Palestínčania vykonali samovražedné útoky v Tel Aviv a Jeruzaleme, francúzski moslimovia začali terorizovať Židov mierumilovne žijúcich vo Francúzsku. Počas šestnástich rokov boli Židia vo Francúzsku zabíjaní, napádaní, mučení a dobodaní francúzskymi moslimskými obyvateľmi, údajne preto, aby pomstili palestínsky ľud žijúci na území Západného brehu Jordánu.

Keď skupina francúzskych občanov, moslimov, deklaruje vojnu s inou skupinou francúzskych občanov, židov, ako to nazvať? Pre francúzsky establishment to nie je občianska vojna, len poľutovaniahodné nedorozumenie medzi dvoma "etnickými" komunitami.

Až doteraz nikto nechcel naznačiť prepojenie medzi týmito útokmi a vražedným útokom v Nice proti ľuďom, ktorí neboli nutne Židia – a pomenovať to tak, ako by to správne malo byť: občianskou vojnou.

Pre extrémne politicko-korektný francúzsky establishment nebezpečenstvo občianskej vojny začne len vtedy, keď niekto začne pomstu voči francúzskym moslimom; avšak keď títo každý deň predkladajú svoje požiadavky, je všetko v poriadku. Až doteraz si nikto nemyslel, že teroristické útoky proti Židom vykonané francúzskymi moslimami; proti novinárom Charlie Hebdo vykonané francúzskymi moslimami; proti podnikateľovi, ktorý bol sťatý pred rokom francúzskym moslimom; proti mladému Ilana Halimovi, vykonanom skupinou moslimov; proti školákom v Toulouse vykonanom francúzskymi moslimami; proti cestujúcim vo vlaku Thalys vykonanom francúzskym moslimom, proti nevinným ľuďom v Nice, prakticky francúzskym moslimom, boli príznaky občianskej vojny. Do dnešného dňa sú tieto krviprelievania považované za niečo ako tragické nedorozumenie.

3. Francúzsky establishment považuje za nepriateľov chudobných, starých a sklamaných, teda nevoličov "liberálnych" elít.

Kto sa vo Francúzsku najviac sťažuje na moslimskú imigráciu? Kto najviac trpí miestnym islamizmom? Kto si najradšej vypije pohár vína alebo zje sendvič so šunkou a maslom? Chudobní a starí, ktorí žijú v blízkosti moslimských komunít, pretože nemajú peniaze na presťahovanie sa niekam inam.

Výsledkom je, že milióny chudobných a starých vo Francúzsku sú dnes pripravení voliť Marine Le Penovú, predsedníčku pravicového Národného Frontu za budúcu prezidentku republiky z toho prostého dôvodu, že jedinou stranou, ktorá chce bojovať proti nelegálnemu prisťahovalectvu je Národný Front.

Pretože však títo francúzski starí a chudobní chcú hlasovať za Národný Front, stali sa nepriateľom francúzskeho establišmentu, tak zprava ako aj zľava. Čo Národný Front hovorí týmto ľuďom? "Chystáme sa obnoviť Francúzsko ako národ francúzskeho ľudu". A chudobní a starí tomu veria – pretože nemajú na výber.

Podobne chudobní a starí v Británii nemali inú možnosť ako hlasovať pre Brexit. Chopili sa prvej príležitosti, aby vyjadrili svoje sklamanie, že žijú v spoločnosti, ktorá sa im už nepáči. Oni svojim hlasovaním nehovorili, "Zabi týchto moslimov, ktorí menia moju krajinu, kradnú moju prácu a vyciciavajú moje dane". Len protestovali proti spoločnosti, ktorú globálna elita začala meniť bez ich súhlasu.

Vo Francúzsku si globálne elity vybrali. Rozhodli sa, že "zlí" voliči vo Francúzsku boli nevyspelí ľudia, príliš hlúpi, aby videli krásy spoločnosti otvorenej pre ľudí, ktorí sa často nechcú asimilovať, ktorí chcú aby ste sa asimilovali voči nim a ktorí vám hrozia zabitím, ak to nespravíte.

Globálne elity si vybrali aj ďalšiu možnosť: postavili sa na stranu proti ich vlastným starým a chudobným, pretože títo ľudia už za nich nechcú hlasovať. Globálne elity si tiež vybrali nebojovať s islamizmom, pretože moslimovia všeobecne hlasujú pre tieto globálne elity. Moslimovia v Európe rovnako poskytujú "tučné sústo" pre globálnu elitu: hlasujú spoločne.

Vo Francúzsku, 93% moslimov hlasovalo za súčasného prezidenta, Françoisa Hollanda v roku 2012. Vo Švédsku sociálni demokrati uvádzajú, že 75% švédskych moslimov hlasovalo za nich vo všeobecných voľbách roku 2006; a štúdie ukazujú, že "červeno-zelený" blok dostáva 80-90% moslimských hlasov.

4. Je občianska vojna nevyhnutná? Áno!

V prípade, že establishment nechce vidieť, že občiansku vojnu už vyhlásili ako prví extrémistickí moslimovia – v prípade, že elity nechcú vidieť nepriateľov v islamizme vo Francúzsku, v Belgicku, vo Veľkej Británii, vo Švédsku, ale v Národnom Fronte vo Francúzsku, AfD v Nemecku, alebo Švédskych demokratoch – potom občianska vojna prepukne.

Francúzsko, podobne ako aj Nemecko a Švédsko, má armádu a políciu dostatočne silnú na boj proti vnútornému islamistickému nepriateľovi. Ale najprv ho musí pomenovať a prijať proti nemu opatrenia. Ak sa tak nestane – v prípade, že ponechá svojich pôvodných občanov v zúfalstve, bez iných možností ako ozbrojiť samých seba a brániť sa – áno, občianska vojna je nevyhnutná.

Súvisiace témy:  France
Nedávne články od
dostať novinky emailom: odoberať zadarmo gatestone institute zoznam adries.

sk