Denke ich an Deutschland in der Nacht
Dann bin ich um den Schlaf gebrachtKeď v noci myslím na Nemecko,
ničí to môj spánok.– Heinrich Heine
Bol raz jeden starý muž, ktorý v mladosti spáchal hrozný zločin. Zavraždil mnohých nevinných. Nemohol si spomenúť, čo ho k tomu viedlo. Snažil sa na to nemyslieť, spomienky sa vracali neochotne a zriedkavo. Zlosť a vina už dávno vybledli a zmenili sa na neurčitý odpor. Tvrdo pracoval a rozptýlenie našiel v monotónnosti každodenných úloh. Tešil sa z nechutnej zábavy, sledoval futbal, vyhľadával pornografiu, pozeral dabované verzie amerických komédií a dovolenkoval pri mori.
Mal deti, no vnúčatá nie. Jeho deti vedeli, že kedysi spáchal neodpustiteľné veci, no nechceli o tom vedieť viac a on im to nechcel hovoriť. Starý zločin medzi nimi visel ako čierny záves.
Starý muž cítil, že už nebude dlho žiť. Videl pred sebou len dni zahalené nudou, osvetlené občasnými zábleskmi ľútosti. Nechal sa unášať prúdom prichádzajúcich a odchádzajúcich dní, až kým nedôjdu do konca, pretože nevedel, ako žiť inak. Nemal k životu žiadnu väzbu, a tak sa ani nepripravoval na smrť.
V jeden deň stretol uličníka a z náhleho popudu ho pozval do svojho bytu. Cudzieho chlapca nakŕmil a poskytol mu nocľah. Nasledujúci deň mu kúpil nové šaty a dal mu ďalšie veci – smartfón, hraciu konzolu, futbalový dres. Uličník sa cítil ako doma a hovoril málo.
Netrvalo dlho a starý muž si všimol, že sa mu strácajú veci. Zo zásuvky zmizli hodinky, ktoré patrili jeho otcovi. Zo skrine sa vytratila strieborná čaša. Horšie bolo, že po príchode domov našiel veci, ktoré boli úmyselne rozbité. Na podlahe v kuchyni ležali zvyšky skleneného džbánu. V kúpeľni bolo prasknuté zrkadlo. Gauč bol rozrezaný.
Starý muž sa obrátil na chlapca: "Spravil som pre teba iba dobré veci. Prečo si mi to urobil?" Chlapec ho vysmial a udrel ho. Ležal na zemi, krvácal z nosa a úst. Možno by mal volať políciu? Pomyslel si: "Nie, nebudem ju volať. Načo by to bolo dobré? Aj tak čoskoro zomriem. Možno z toho predsa vzíde niečo dobré." Vyhliadka smrti nás okráda o racionalitu, hlavne ak cítime, že sme nežili dobre.
Nemecko vymiera
Nemecká kancelárka Angela Merkelová – osobnosť roka 2015 podľa časopisu TIME – bola ukážkou racionality. Našla zdroje na odvrátenie bankrotu južných susedov Nemecka počas veľkej dlhovej krízy v Európe roku 2012, zmiernila ukrajinskú krízu po majdanskom prevrate a ruskom prevzatí Krymu, vyvažovala atlantické záväzky a európsku integráciu, viedla jedinú hlavnú ekonomiku Európy, ktorá je úspešná. Merkelová bola racionálna, tak to jednoducho je. Až kým ňou prestala byť.
Prijať 1,2 milióna moslimských utečencov v roku 2015, pravdepodobne ďalší milión v roku 2016 a stáť si za tým aj po organizovaných masových sexuálnych zneužívaniach, ktoré spáchali migranti počas Nového roka v Kolíne a ďalších nemeckých mestách – to je vec existenciálneho zúfalstva, nie racionality. V čom spočíva táto zdanlivo náhla zmena?
Zdá sa byť jasné, že kancelárka Merkelová konala z popudu, ktorý bol tak náhly, ako aj neodolateľný. Kým sa počet utečencov [vo svete] šplhal na minuloročnú hodnotu 60 miliónov, Nemecko nerobilo nič. Medzi 1. januárom 2014 a 30. júnom 2014 uverejnili nemeckojazyčné médiá takmer 1000 článkov so slovom Flüchtlinge (utečenci) – najviac o potopených lodiach v Stredozemnom mori.
Článok v Berliner Morgenpost z 2. januára 2014 hovoril o tom, že nemecká vláda plánuje počas roka prijať 6000 utečencov. Počas druhej polovice roka sa objavilo viac ako štvrť milióna článkov. Až vtedy, keď utečenecká kríza hrozila prerásť v humanitárnu katastrofu na nemeckých hraniciach, začala Merkelovej vláda konať.
Takýto druh impulzívnosti si žiada vysvetlenie. Nemci od druhej svetovej vojny neradi hovoria o svojej minulosti, pretože je príliš hrozná na premýšľanie. Nemecký školský systém poctivo vyučuje o holokauste a nemecké mestá si poctivo pripomínajú zavraždených Židov. Múry starého židovského cintorína vo Frankfurte sú pokryté bronzovými tabuľami pre každého Žida, ktorý bol z mesta deportovaný. "Osvienčim nám nikdy neodpustia," podpichol rakúsko-izraelský psychiater Zvi Rix. Nemci sa často pokúšajú relativizovať zločiny národného socializmu pripisovaním podobných vecí Židom. 54 percent Nemcov mladších ako 29 rokov má negatívny názor na Izrael, ako tvrdí prieskum Bertelsmannovho inštitútu z januára 2015.
Nemci tvrdo pracujú a ponárajú sa do súkromného života: do koníčkov, dovoleniek a športov. No nemajú deti, v značnej miere preto, lebo sa nemajú radi. Nemecko vymiera. Dá sa to nielen predvídať, ale aj vypočítať s primeranou mierou presnosti – bod, pri ktorom bude krajinu medzi Rýnom a Odrou obývať tak málo Nemcov, že zmysel hovoriť o Nemcoch sa stratí tak, ako je to pri Etruskoch alebo Trákoch. Pri hodnote 1,3 dieťaťa na ženu sa populácia mladých ľudí (od 0 do 19 rokov) a dospelých v produktívnom veku (od 20 do 64 rokov) zmenší do konca tohto storočia na polovicu.
 Predpokladaný vývoj nemeckej populácie do roku 2100. |
Umierajúce Nemecko má na svojom zozname povinností pred smrťou iba jednu vec – vykúpenie. Nemci nemôžu žiadať o vykúpenie za zločiny svojich starých rodičov, pretože nerozumejú, čo ich k takým strašným veciam motivovalo. Ich prastarí rodičia počas prvej svetovej vojny verili v nadradenosť nemeckej kultúry a ich starí rodičia počas druhej svetovej vojny v nadradenosť árijskej rasy. Dnešní Nemci môžu veriť iba v to, že žiadna kultúra ani rasa nemá akýkoľvek nárok na prvenstvo a že všetky svetové kultúry majú rovnakú hodnotu.
Izraelský neoblomný nacionalizmus ich desí, pretože hlásenie sa národného socializmu k úlohe "vedúcej rasy" bolo diabolskou paródiou na vyvolenie Izraela. Z nemeckého pohľadu sú sila a úspech Izraela nepríjemnými pripomienkami nacistickej perverzie tejto biblickej myšlienky vyvoleného národa.
Vojna im pripomína ich minulosť
Objavenie sa miliónov moslimských utečencov na nemeckých hraniciach je pre Merkelovú a väčšinu elity Nemecka poslednou šancou na nápravu, príležitosťou na vykúpenie Nemecka zo zločinov svojej minulosti pomocou transcendentného skutku nesebeckosti. Nemci sa odvrátili od sebaobetovania za vlasť do extrému ponorenia sa do seba. Nemecko sa stalo materialistické, nenáboženské a filištínske.
No ponorenie sa do seba bolo nešťastným odvrátením sa od vnímania hrôzy, ktoré pretrvalo po druhej svetovej vojne. Nacisti používali teror a hrôzu – Schrecken und Entsetzen na podriadenie nemeckého ľudu svojej vláde. Nové hrôzy (vyplývajúce nie zo stretu civilizácií, no z vnútorných konfliktov vnútri moslimskej civilizácie) Nemci neznesú, pretože im to pripomína hrôzy poslednej vojny.
To je dôvodom toho, prečo sa Nemci tak odrazu rozhodli prijať milióny moslimských utečencov až vtedy, keď im oni sami na nemeckom prahu pripomenuli hrôzy vojny. Kým sa počas leta valil príliv utečencov do strednej Európy, Nemecko sa o ich problémy príliš nezaujímalo. Ako bolo spomínané, v roku 2015 sa pripravovalo prijať iba 6000 utečencov. No až keď sa v septembri stala virálnou fotografia utopeného kurdského chlapca a v opustenej dodávke v Rakúsku sa našli desiatky rozkladajúcich sa tiel, Merkelová vyhlásila: "Wir schaffen es." ("My to zvládneme.") Aj preto Nemecko túto politiku nezmení bez ohľadu na to, aký druh zločinov budú utečenci páchať.
Racionalita pani Merkelovej sa pred hroznými vyhliadkami ľudského utrpenia rozpadá. Nemecké elity dúfajú, že posledný veľký národný rozlúčkový skutok otvorí možnosti vykúpenia.
Obyčajní Nemci, samozrejme, nechcú byť sexuálne napadnutí organizovaným davom alebo byť subjektom iných sociálnych patológií, ktoré si utečenci prinášajú so sebou. No napriek niektorým námietkam, aj niektorým veľmi dôrazným, Nemci spravia to, čo im Obrigkeit (autorita) povie – tak, ako to urobili vždy.
Je smutné, že Nemecko hľadá vykúpenie na nesprávnych miestach. Jeho posadnutosť pomocou utečencom nie je chybou či omylom, existenciálny impulz je taký silný, že to neprevážia ani všetky dôkazy sveta o zhubných dôsledkoch tejto politiky. Nemcov nič neodradí od toho, aby urýchlili svoju vlastnú záhubu. Pre nás ostatných sa môžu stať len desivým príkladom.
David P. Goldman: Autor je americký ekonóm, esejista portálu Asia Times. Napísal knihu Ako umierajú civilizácie (a prečo islam umiera tiež).