Tisícky tureckých akademikov podpísali deklaráciu žiadajúcu mier s Kurdmi. Turecký prezident ich vyhlásil za zradcov, sú trestne stíhaní a prepúšťaní z práce.
Skupina akademikov a výskumníkov z Turecka a zahraničia pomenovaná ako "Akademici za mier" 11. januára 2016 predstavila deklaráciu "Nebudeme účastníkmi tohto zločinu". Kritizovali v nej tureckú vládu za jej policajné zákroky a masakre v kurdských oblastiach, požadovali ukončiť násilie voči Kurdom a vrátiť sa k mierovým rokovaniam.
"Vyhlasujeme, že nebudeme tichými účastníkmi tohto masakru a žiadame okamžitý koniec násilia páchaného zo strany štátu," hovorí deklarácia.
Pod deklaráciu sa podpísalo celkom 2212 akademikov a výskumníkov z Turecka a 2279 zo zahraničia.
Turecký prezident a premiér na nich okamžite zaútočili. Prezident Recep Tayyip Erdogan 12. januára povedal:
"Žiaľ, títo falošní intelektuáli hovoria, že štát vykonáva masakre. Hej, vy, falošní intelektuáli! Ste temní ľudia. Nie ste osvietení. Ste temní a neznalí až tak, že ani neviete, kde ležia juhovýchodné a východné oblasti [Turecka].
Dnes čelíme zrade takzvaných intelektuálov, z ktorých väčšina od štátu dostáva svoj plat a vo vreckách nosí občiansky preukaz tohto štátu.
Buď ste na strane národa a štátu, alebo na strane teroristickej organizácie. Nebudeme si pýtať povolenie od týchto takzvaných intelektuálov. Mali by vedieť, kam patria."
Bezprostredne po jeho prejave vydala vyhlásenie aj turecká Rada vysokého školstva (YOK): "Vyhlásenie vydané skupinou akademikov opisujúce zápas štátu proti teroru na juhovýchode ako "masakre a vraždenie" uvalilo celý náš akademický svet do podozrenia... Táto deklarácia nemôže byť spájaná s akademickou slobodou. Zaisťovanie bezpečnosti občanov je primárnou zodpovednosťou štátu." Rada doplnila, že čoskoro sa zídu všetci rektori a medziuniverzitné rady, aby prerokovali túto otázku.
Turecký premiér Ahmet Davutoglu sa pripojil slovami: "Je to iracionálna deklarácia. Budú sa hanbiť, ak si ju ešte raz prečítajú. Nemôžeme sa na to pozerať pod pohľadom slobody prejavu."
Odvtedy sú akademici pod vážnym politickým, právnym a spoločenským tlakom. 1128 pôvodných signatárov bolo vystavených útokom a hrozbám zo strany tureckej vlády a nacionálnych skupín, ako aj dvojnásobnému vyšetrovaniu – zo strany univerzít, v ktorých pracujú, a štátnych vyšetrovateľov.
Sú stíhaní za "urážku tureckého národa, tureckej republiky, tureckého parlamentu, vlády a justičných orgánov" (podľa tureckého trestného zákona, článku 301) a za "šírenie propagandy v prospech teroristickej organizácie" (podľa protiteroristického zákona, článku 7).
Počas týždňa po zverejnení deklarácie 33 akademikov zadržali. Neskôr ich po získaní výpovedí prepustili.
Najmenej 29 akademikov bolo suspendovaných na ich miestach na univerzitách do obdobia, kým sa neskončí ich vyšetrovanie.
Niekoľko z nich už dokonca stratilo prácu. Napríklad docent Battal Odabasi z Aydin University v Istanbule bol za podporu deklarácie prepustený. Odabasi najprv čelil vyšetrovaniu na univerzite a bol požiadaný, aby stiahol svoj podpis. Keď odmietol, prepustili ho. "V podstate nám povedali, aby sme si vybrali medzi chlebom a našou cťou," povedal Odabasi. "Vybral som si česť."
Na signatárov sa zamerali aj niektoré provládne médiá. Napríklad noviny Yeni Akit napísali: "Toto je úplný zoznam akademikov, ktorí tú deklaráciu zrady podpísali."
Noviny pokračovali žiadaním úradov "Vyhoďte týchto ľudí!" a akademikov nazvali "zvrhlíkmi s diplomami", "kurvami, ktoré moslimov volajú 'skurvysynmi'". Noviny akademikov pomenovali aj ako "milovníkov gayov a Arménov". Akademici hľadali právnu pomoc a žiadali, aby neboli zverejňované správy obsahujúce hrozby a urážky. Trestný súd v Ankare požiadavku zamietol a uviedol, že správy a vyjadrenia spadali pod "slobodu tlače".
Viacero univerzít v celom Turecku na svojich webstránkach zverejnilo extrémne negatívne reakcie voči akademikom, ktorí podpísali deklaráciu. Niekoľko ich dokonca nazvalo "zradcami" alebo "podporovateľmi teroristov" a zdôraznilo, že univerzity podporujú vojenské operácie štátu.
Napríklad rektorát Univerzity Abdullaha Gula v Kayseri požiadal profesora Bulenta Tanjua, ktorý podpísal deklaráciu, aby rezignoval. Predseda miestnych tureckých nacionalistov pridružených k Nacionalistickému hnutiu strany (MHP) Tanjuovi a ďalším signatárom odkázal, že sú "štekajúci psi" a verejne sa mu vyhrážal. Vyšetrovatelia však začali trestné stíhanie proti Tanjuovi, a nie proti tým, ktorí sa mu vyhrážali. Jeho údajným zločinom je "podnecovanie obyvateľstva k nepriateľstvu a nenávisti" a "otvorené napádanie štátnych inštitúcií" (podľa tureckého trestného zákona, článkov 216 a 301).
Po vyhrážkach v školských areáloch alebo na sociálnych sieťach niekoľko akademikov svoje podpisy stiahlo.
Kancelárie dvoch akademikov Kemala Inala a Betula Yarara z odboru komunikácie na Gazi University v Ankare označili tureckí nacionalistickí študenti červenými krížmi. Na ich dverách nechali poznámky hovoriace "nechceme na univerzite vyučujúcich, ktorí podporujú PKK". Inal povedal, že po násilných vyhrážkach od študentov a dokonca aj od kolegu svoj podpis stiahol.
Noviny Agos napísali, že akademici v menších mestách sú pod enormným tlakom zo strany svojich univerzít, ako aj od verejnosti. Napríklad vyučujúci v Samsune sa na istý čas museli zamknúť vo svojich domovoch. Tí, ktorí žijú v meste Yalova, hovoria, že majú obavu cestovať verejnou dopravou. Z mesta Bolu hovoria, že sa boja parkovať svoje autá na odľahlých miestach.
Arin Gul Yeniaras, advokát poskytujúci akademikom právnu pomoc, novinám Agos povedal, že "miestne noviny v Yalove napríklad zverejnili mená a fotografie signatárov a pripojili poznámky ako 'Rektor stále mlčí, občania sú zneistení' v snahe, aby rektor proti akademikom zakročil. Ten následne vyhlásil, že univerzita proti signatárom začala vyšetrovanie".
Ramazan Kurt, učiteľ filozofie na Ataturkovej univerzite v meste Erzurum, hľadal pomoc na miestnej pobočke Asociácie pre ľudské práva (IHD).
"Dvaja ľudia vpadli do mojej izby a napadli ma," povedal Kurt pre Agos.
"V ten istý deň Šedí vlci [turecká nacionalistická organizácia] zvolali na univerzite demonštráciu proti mne. Podal som na nich trestné oznámenie a žiadal som ochranu. Bolo to v deň, keď som zistil, že som suspendovaný v práci. Zorganizovali masívnu demonštráciu, na ktorej hovorili 'Nechceme na našej škole teroristického vyučujúceho'. Prišli pred dvere mojej kancelárie a odprisahali kliatbu Šedých vlkov. Nikto z univerzity ma nepodporil."
Kurt bol 15. januára zadržaný a vypočúvaný na protiteroristickom oddelení miestnej policajnej stanice. Jeho právnik povedal, že bol obvinený z "propagandy v prospech [teroristickej] organizácie", "podnecovania obyvateľstva k nepriateľstvu alebo nenávisti" a "publikovania dokumentov [teroristickej] organizácie". Ešte v ten deň bol prepustený, no so zákazom cestovať.
V rozhovore pre Dicle News Agency (DIHA) Kurt povedal, že keď na polícii po útokoch požiadal o ochranu, policajt sa mu vyhrážal.
"Keď som videl, ako sa k tomu stavajú moji kolegovia," povedal, "nebol žiadny dôvod tam zostať." Keďže sa necítil bezpečne, provinciu opustil.
Zadržiavanie pokračovalo. Päť akademikov z provincie Bolu podpísalo petíciu na podporu svojich troch kolegov, ktorí boli predtým pre podpísanie deklarácie vzatí do väzby. Po razii v ich domoch boli 29. januára zatknutí aj oni. Polícia im prehľadala domy, autá a kancelárie a zabavila im obsah počítačov, telefónov a niekoľko dokumentov. Po tom, čo polícia získala ich výpovede, boli akademici prepustení.
"Akademici, ktorí svojím podpisom pod text hovoriaci o prianí mieru využili slobodu myslenia a prejavu, boli niekoľko dní cielene vystavení urážkam a hrozbám," hovorí posledné tlačové vyhlásenie akademikov.
"Od 18. januára sa proti 1128 signatárom vedie stíhanie podľa tureckého trestného a protiteroristického zákona.
Medzi našimi kolegami sú takí, ktorí boli zadržaní, dostali zákaz vycestovať do zahraničia, sú vystavení administratívnemu vyšetrovaniu, prepustení z práce alebo suspendovaní. Všetky tieto veci považujeme za nespravodlivé a neakceptovateľné."
Medzitým 22. januára novinár Nurcan Baysal napísal, že úrady konečne povolili pochovať dvoch Kurdov (Isu Orana a Mesuta Sevikteka), ktorí boli zavraždení počas policajných zásahov a ich telá boli ponechané na ulici 29 dní.
Oranov otec Mehmet povedal:
"Šiel som do márnice. Hlava môjho syna nebola k rozpoznaniu. Bola spálená, akoby sa na neho vyliala chemická látka. Bol vypitvaný, vnútornosti ležali mimo jeho tela. Ako keby ho rozpáralo nejaké zviera. Roztrhali môjho syna na kusy. Mohol som ho rozpoznať iba podľa jeho ruky."
Mesuhov brat Ihsan Seviktek povedal:
"Môj brat padol ako mučeník s guľkami v hlave a hrudi. Oni [tureckí vojaci a policajti] však do neho vpálili ďalšie stovky striel. Jeho tvár sa nedala rozpoznať. Načo týrať mŕtveho do takej miery? Kurdský problém sa takto nevyrieši."
Zatiaľ čo turecké štátne orgány a univerzity obviňujú intelektuálov zo "zrady", turecké armádne sily v kurdských oblastiach zabíjajú mnoho Kurdov. Ich mŕtve telá stále hnijú na uliciach a čakajú na pochovanie.
Podľa Nadácie pre ľudské práva v Turecku (TIHV) zomrelo medzi 16. augustom 2015 a 5. februárom 2016 najmenej 224 kurdských civilistov. Z toho bolo 42 detí, 31 žien a 30 starších ako 60 rokov. Oblasti Sur, Cizre a Silopi boli dva mesiace pod nepretržitými vojenskými útokmi a obliehaním. Bezpečnostné sily zabili osem ľudí, keď náhodne strieľali na uliciach v blízkosti zón so zákazom vychádzania počas toho, ako sa tam proti zákazu vychádzania konali pokojné demonštrácie.
Turecké štátne orgány už dali jasne najavo, že volanie po ukončení násilia zo strany štátu v tureckých kurdských regiónoch je "zrada". To znamená, že v Turecku je nelegálne žiadať mier a politickú rovnoprávnosť medzi Kurdmi a Turkami. Zdá sa, že jediným spôsobom, ako byť "tureckým vlastencom" alebo "dobrým občanom Turecka", je otvorene podporovať vraždy Kurdov – alebo o nich aspoň mlčať.
Uzay Bulut: Autorka je turecká novinárka v Ankare. Narodila sa a vyrástla ako moslimka.